PRECHÁDZKY K ROZHĽADNIAM SÚ VĎAČNÝ VÝLET. VO VÄČŠINE PRÍPADOV TOTIŽ NEMUSÍTE KRÁČAŤ DLHÉ HODINY, KÝM SA VÁM NASKYTNE ÚCHVATNÝ VÝHĽAD. A KEĎŽE MNOHÉ STOJA NA HRANICIACH S INÝMI ŠTÁTMI, TAK ČASTO AJ DO INÝCH KRAJÍN.

Dostať sa k nim nie je žiadna veda, niekedy stačí vyšliapať doslova len pár schodov na najvyššie podlažie, ak je možnosť zaparkovať neďaleko. Záleží na každom turistovi, ktorú cestu si vyberie, a tiež ktorú rozhľadňu. K jednej z tých novších patrí Vyhliadková veža Devínska Kobyla (Architekti Šebo Lichý), ktorú sprístupnili vlani v lete. Tento rok bola nominovaná na architektonickú cenu CE ZA AR v kategórii exteriér. Vyhliadková veža ” Modlivka“ Najnovšiu bratislavskú rozhľadňu postavili na najvyššom mieste Devínskej Kobyly, vo výške 514 m n. m. Kráčame s fotografkou Mirkou v ústrety a obe v duchu (a neskôr i nahlas) ďakujeme svojmu rozhodnutiu vybrať sa na cestu v skorých ranných hodinách. Ranné zápchy v Karlovej Vsi, kde sa stretávame, schytal opačný smer. Zívajúci vodiči na nás hádžu závistlivé pohľady, nečudo, podľa dopravnej aplikácie stoja už dobrých pätnásť minút. Ešte vidíme zopár zrejme nič netušiacich vodičov rútiacich sa do kolóny, keď odbočíme doľava a už len stúpame k oblakom. Takmer doslova, z rozhľadne na Devínskej Kobyle je úchvatný výhľad na celé mesto, Dunaj, Kamzík i najväčšiu automobilku na Slovensku. Auto sme ponechali osudu na Dúbravskej hlavici a my sme sa vydali v ústrety tomu svojmu. V lese je príjemne, listy nám šuštia pod nohami a prvých pätnásť minút nestretávame ani živú dušu. To sa zmení, keď prídeme k unikátu, ktorým sa mohli návštevníci tejto lokality pokochať len pár dní – koloseum, tzv. land art (umenie vytvárané v prírode). Autorom diela, ktoré pozostáva zo 700 drevených figúrok, je Jaroslav Beliš. Pracoval na ňom 1,5 roka a inštalácia mu trvala dva dni. Stretli sme tu zopár turistov, ktorí si objekt fotili rovnako horlivo ako my. Po chvíli sa pozdravíme ešte so zopár bežcami a pokračujeme ďalej po červenej značke. Na chvíľu sa zastavíme pri bývalej raketovej základni, výrazne poznačenej zubom času. V minulosti tu pôsobila raketová brigáda Československej ľudovej armády. Nenáhlivo stúpame ďalej po lesnej cestičke, vdychujeme vôňu lesa, ale cestou nás vyruší len jeden zvláštny úkaz, žiadny predátor, len dvaja muži na elektrických kolobežkách. Zrejme mali naponáhlo, preto volili tento dopravný prostriedok. My ideme po svojich a o chvíľu, asi po 45 minútach, sme pri rozhľadni. Má celkovú výšku 21,26 metra, stodvanásť schodov (ktoré nechcete počítať) a mnohí ju prirovnávajú k modlivke zelenej, ktorá v okolitej prírode žije. Na najvyššom (treťom) podlaží poriadne fúka, preto zatiahnem zips na bunde ešte pevnejšie. Vďaka tomu, že leží na hranici troch štátov, pri dobrej viditeľnosti je výhľad do Maďarska a Rakúska, ale aj do Českej republiky. A pre vás ešte malá rada na záver: ak by ste chceli mať o niečo bohatší zážitok, môžete začať na hrade Devín, odkiaľ sa sem dostanete približne za hodinu a pol. Pozrime sa však aj na ďalšie vyhliadkové veže, nesúce prívlastok NAJ. Veža má takmer 22 metrov a niekoľko podlaží, na ktorých sa dozviete, kam sa pozeráte.

Kompletný článok si prečítajte kliknutím na odkaz nižšie.
Článok bol vydaný v časopise Čarovné Slovensko.