A Walk Beyond the Edgen – 48°11’22.3″N 16°59’43.9″Ea

Pokoj na vrchole, pokoj s prírodou za chrbtom, pokoj vznášajúci sa nad riekou. Pokoj, v ktorom môžete načúvať prírode a načerpať silu. Pokoj, ktorý vám umožní ponoriť sa do myšlienok o tom, akými búrlivými dejinami sa miesto pod vašimi nohami otriasalo. Doslova sa vznášame nad takmer trojhraničnou pôdou a vďaka imaginácii nám pod nohami plynú rytierske vojny, bitka pri Kressenbrunne, prusko-rakúska vojna, napoleonské ťaženia, Prvá svetová vojna a aj tá studená, ktorej stopy sú v okolí ešte stále veľmi výrazne prítomné. Oceľová konštrukcia vynáša stavbu do vyše dvadsaťmetrovej výšky nad terén Devínskej Kobyly. Panoramatické pohľady sa zlievajú s predstavami o mieste a „oceľové paže“ konštrukcie nás držia bez chvenia a vibrácií pevne v tomto rozpoložení. A Walk Beyond the Edgen – aj tak by sa dala pomenovať vyhliadková veža architektonického ateliéru Šebo Lichý na Devínskej Kobyle. Sochársky vyznievajúca oceľová konštrukcia veže hrá prím v celkovom dizajne a jej precízne staticko-konštrukčné riešenie vychádzajúce z bionického dizajnu kombinujúceho prvky v okolí nachádzajúcej sa fauny a flóry nám ho umožňuje vnímať tak, akoby ani nemala žiadnu váhu. Celý zámer sa koncentruje do vnímania miesta a emócie zo zažitého. Priehľadnosť a nepriehľadnosť, hrana a plocha, svetlo a tieň pôsobia ako protiváha – odhmotnenie –, dlhé subtílne ramená umne podopierajúce vyhliadkové plošiny akoby evokovali dojem z ostňov a kvetov všade v okolí prítomného bodliaku. Perforované vyhliadkové platformy a stupne schodov z póroroštu ďalej vyvolávajú dojem, že po vystúpaní na ne sa celá hmota rozpustí a zábradlia zhotovené zo štíhlych tyčových prvkov usporiadaných v dvoch radoch za sebou a vyklonené smerom von za okraj, umožnia aj výhľady dole. Trojuholníkový charakter pozorovacích platforiem vedie a orientuje návštevníkov k trom zreteľným pozorovacím výhľadom – panorámam. Platforma na 5. poschodí vo výške 14,41 m nad terénom smeruje vyhliadku na trojhraničie Slovensko, Rakúsko a Maďarsko, 6. poschodie vo výške 17,29 m orientuje výhľady na Slovensko, rakúsko-české pohraničie, ale aj Schloss Hof, hrad Pajštún alebo Stupavu, 7. poschodie vo výške 20,17 m premieta Königswarte, Wolfsthal, Hrad Devín, Carnuntum a Viedeň.

Hmota veže je presvedčivá aj pri kolízii so svetlom ako projekcia vlastného objemu na zemský povrch, akoby aj týmto spôsobom dokumentovala „spojenie“ bionickej podstaty princípu vlastného vzniku. Vlastný tieň je tak dematerializujúci prvok prečnievajúci cez okraj a dodáva okolitej krajine dramatický výraz. Vyhliadkové plošiny veže majú tvary trojuholníkov a interpretované v oceľovej konštrukcii nám pripadajú ako rozprestreté „vejáre“, ich dimenzie so stúpajúcou výškou narastajú. Autori kalkulovali aj s pohľadom človeka stojaceho na úrovni základne veže, ktorý navyše z perspektívy vníma vretená schodísk ovíjajúce sa okolo nosných pilierov (stoniek) a terasovito sa šplhajúce nahor. Tie vytvárajú dojem rastu. Biela farba, ktorá dominuje na povrchu kostry, je farbou metamorfózy hmoty a vteleného zážitku z objavovania. Nie je len farbou vymiznutia siluety z diaľkových pohľadov na Kobylu, ale je aj symbolom. Objavovanie z anglického observation je zakaždým iné a nové, také, ako zažívali generácie pri pohľadoch spoza železnej opony. Je na mieste podotknúť, že pri vzniku tohoto diela nešlo výlučne o výhľady, ktoré sú mimochodom impozantné. Dielo je reprezentáciou názoru na súčasné autorské vnímanie architektonického dizajnu inšpirovaného prírodou. V prípade veže na Devínskej Kobyle tak vzniklo architektonické dielo so sochárskym výrazom, dramaticky pôsobiace v každom pohľade. Divákovi pozorujúcemu scenériu zo zeme amplifikuje dojem z celej sústavy, akoby išlo o zachytenie metamorfózy gigantického živočícha v zdynamizovanej póze. Vyhliadkové vejárové platformy v tejto naplánovanej kompozícii tak pôsobia dojmom, akoby ich oceľové tŕne s ľahkosťou pripomínajúcou tunajšie vanúce vetry nad Kobylou „nadnášali“ a veľké končatiny premodelované do ihlanovito usporiadaných nosníkov exportujú človeka do iného časopriestoru. Na celé okolie tak vyhliadame z mohutných paží jedinečného živočícha vyskytujúceho sa v okolitom prostredí…

Návštevníci vystupujúci cez lávky so schodiskami sa razom prehupnú do imaginárneho sveta a s pribúdajúcimi etážami sa ich zmysly ponárajú čoraz hlbšie do magickej atmosféry obkolesujúcej prostredie vyhliadkovej veže. Ako píše Pallasma vo svojej knihe, architektonické dielo nie je zažívané ako séria izolovaných obrazov na sietnici, ale vnímame ho v úplne integrovanej, materiálnej, vtelenej podstate. /1/ Existuje mnoho článkov a pohľadov na architektúru vyhliadkových veží. Na Slovensku je za posledné obdobie možné nájsť „našťastie“ niekoľko z nich. Sú osadené v unikátnych a veľakrát časom a ľuďmi dlho nedotknutých územiach a kontextoch. Smerodajná architektúra vytvára našu skúsenosť ako ucelené vtelené bytie. V skutočnosti je to veľká úloha každého zmysluplného „ význam obsahujúceho“ umenia. /1/ V podmienkach slovenskej architektúry bol doposiaľ pre takéto stavby tento potenciál dlhodobo zanedbávaný. Šebo Lichý a spoluautori ponúkli nesebecký a v súčasnej dobe tak potrebný „pozitívny výhľad“.

Kompletný článok si prečítajte kliknutím na odkaz nižšie.
Článok bol vydaný v časopise ARCH 12/2020