RIASY

Vzťah medzi technológiami a prírodou býva neraz problematický – konfrontačný, nevyrovnaný až toxický. pokiaľ sa však technologizácia prírodného elementu v architektúre uchopí rozumne a s citom, výsledkom môže byť symbióza; z jej estetických kvalít a užitočnosti profituje každý – jednotlivec, komunita aj životné prostredie. výskumný projekt photosynthetic landscape ukazuje, ako to vyzerá, keď sa príroda s technológiami zladí do harmonického celku.

GALERIJNÝ EXEMPLÁR AJ PREDMET VÝSKUMOV

Nádvorie pražskej galérie Nevan Contempo zdobila počas júla minulého roka modulárna inštalácia, ktorá nezvyčajným tvarom vzbudzovala zvedavosť a vyvolávala otázky. Až skúmavejší pohľad a naštudovanie edukačného materiálu návštevníkovi napovedal, že ide o viac, než iba abstraktnú dekoráciu. Pomedzi nosnú hliníkovú konštrukciu bolo prepletených 60 metrov transparentných trubiek a tie tvorili ochranný plášť pre „srdce“ celej konštrukcie – riasy. Tento biotechnologický materiál žije, dýcha a má širokospektrálne využitie. Jeho potenciál súčasná veda ešte len začína odkrývať. Zatiaľ čo široká verejnosť pozná riasy predovšetkým ako „superpotravinu“ vyhľadávanú pre jej nutričné bohatstvo, čoraz viac sa dostávajú do popredia záujmu architektov a priemyselných dizajnérov – ako nové médium a „supertechnológia“ reflektujúca globálny trend trvalej udržateľnosti.

JEDNI Z PRVÝCH

Pražská inštalácia bude pilotným dielom série prototypov zelenej architektúry a v budúcnosti môže spolupráca akademikov s developermi a architektmi priniesť viacero pozitívnych príkladov, ako pomocou rias osviežiť obytné prostredie. Podľa Veroniky Miškovičovej, doktorandky architektúry na pražskej UMPRUM a autorky projektu realizovaného v tamojšom Ateliéri A3, sú pritom riasy stále ešte veľkou neznámou. „Vo svete existujú príklady na využitie rias, no v rámci Slovenska a Česka je ich aplikácia do priestorových štruktúr nepreskúmanou pôdou. Hoci sú odborníci, ktorí sa riasam venujú, je to z čisto vedeckého hľadiska. Praktické využívanie v architektúre ešte nie je známe. Sme jednými z prvých, ktorí sa s nimi usilujú pracovať vo väčšom meradle.“ V susednom Česku možno nájsť odborníkov na mikroriasy v Centre Algatech v Třeboni. Práve s nimi sa doktorandka rozhodla nadviazať spoluprácu a prepojiť tak dve časti výskumu – mikrobiológiu a architektúru.

VIAC NEŽ LEN VÝROBŇA FOTOSYNTÉZY

Schopnosť fotosyntézy je pri riasach viacnásobne vyššia ako pri obyčajných rastlinách alebo stromoch. Už dva metre štvorcové rias dokážu pohltiť toľko oxidu uhličitého, ako dospelý strom, pričom v optimálnych podmienkach sa dokážu za mesiac až desaťnásobne rozmnožiť. Taký prvok zelenej architektúry možno teda bez zveličenia nazvať revolučným.

EŠTE ZDRAVŠIE A KRAJŠIE ČEREŠNE

Prvým plánovaným projektom, ktorý bude ťažiť z výsledkov výskumu, sa stanú dúbravské Čerešne fine living. „Čerešne sú náš najväčší projekt a chystáme sa vytvoriť vstupnú bránu do celého komplexu. Zdravé prostredie je presne to, o čo sa tam usilujeme, preto si od tohto výskumu veľa sľubujeme,“ priblížil architekt Tomáš Šebo. Na konkretizáciu zeleného prvku z rias, ktorý raz bude súčasťou areálu Čerešní, je však zatiaľ ešte priskoro. „Pre nás je to stále jedno veľké dobrodružstvo a celkom nová téma, ktorá nás ako nadšencov trvalo udržateľných postupov v architektúre prirodzene nadchla,“ doplnil architekt Igor Lichý. „Ešte nevieme, čo presne z toho vznikne, o to je to pre nás zaujímavejšie. Možno zastávka MHD či zavesený baldachýn? Sám som zvedavý, ako sa to vyvinie.“ Isté je, že nech bude mať prvok akúkoľvek podobu, bude reprezentantom užitočnej krásy.

ARCHITEKTÚRA, KTORÁ ŽIJE

Vypracovávanie prototypu nie je pre autorov projektu Photosynthetic landscape jedinou výzvou. Ďalšiu predstavuje narábanie s organickou hmotou. Myšlienku priblížila Veronika Miškovičová. „Pozorovať živú štruktúru v čase je silný zážitok. Ako rastie, ako sa s ňou dá pracovať, pričom, samozrejme, musíte rešpektovať organizmus ako taký. Zároveň je kľúčové aj celú architektúru navrhovať ako organizmus. Nemôžeme organický prvok len tak odseparovať od základu. Celé by to malo fungovať ako jednotný organizmus, ktorý sa navzájom dopĺňa a podporuje.“

Kompletný článok si prečítajte kliknutím na odkaz nižšie.
Článok bol vydaný v časopise EKObývanie 02/21