Bytový objekt má dve tváre. Od Sokolskej ulice pôsobí ako malý bytový dom a zhora – od Okánikovej ulice – ako väčšia mestská vila. Nie je to náhoda. Podstatným zámerom autorov bolo začleniť rezidenciu pod Slavínom do prostredia medzivojnových funkcionalistických víl.

Príbeh projektu Sokolská Residence sa začal ešte pred finančnou krízou, ktorá bola v rokoch 2008 – 2009. Pre vtedajšieho investora navrhol architekt Pavel Kosnáč veľkorysé byty, ktoré mali výmeru aj 150 m². „Rozhodli sme sa kúpiť pozemok so stavebným povolením, aby sme si ušetrili čas a energiu na získanie povolení, keďže je to na Slovensku mimoriadne zdĺhavý proces,“ hovorí architekt Igor Lichý, jeden z autorov nového návrhu z ateliéru Architekti Šebo Lichý. „Zvažovali sme možnosti, ako preorganizovať hmotu, ale nakoniec sme zistili, že architekt Kosnáč to navrhol veľmi efektívne, a nám sa nič lepšie nepodarilo vymyslieť. Preto sme zostali v zásade pri pôvodnom hmotovom riešení, ale v duchu potrieb súčasnosti sme zmenšili byty, zefektívnili ich dispozície, ako aj podzemnú garáž.“

Betónové vlny

Hmota objektu je pomerne mohutná, ale zvolený koncept ju radikálne zmäkčil a opticky aj zmenšil. Základom je horizontálny rez, ktorý ju delí na dve časti. Spodná je cez oporné múry organicky prepojená s okolitým terénom a horná odkazuje na funkcionalistické vily v okolí. „Objekt sa nachádza v pomerne strmom svahu, a preto sme museli navrhnúť oporné múry,“ približuje Igor Lichý. „Tie prechádzajú do výrazne expresívnej formy vlnoviek, ktoré možno na prvý pohľad pôsobia sochársky alebo ako pocitová architektúra, ale zároveň majú veľa racionálnych dôvodov. Vlnovky totiž tvoria aj požiarne deliace pásy medzi poschodiami a zároveň reagujú na typ miestnosti v byte – preto niekde vlnovka klesá alebo stúpa v závislosti od svetlotechniky. Medzi vlnovku a stenu sme potom umiestnili zelené prvky, čiže zeleň zo svahu prejde na budovu.“

Prečo toľko betónu? „Pri oporných múroch je to najtrvanlivejší a aj najvhodnejší materiál vyplývajúci z logiky vecí,“ odpovedal Igor Lichý, ktorý však pripustil poznanie z výstavby, že betón je aj najdrahším variantom. „Rea­lizácia išla veľmi pomaly, lebo počas boomu idú stavebné firmy betónovať radšej niečo rovné, čiže bezproblémové,“ pokračuje architekt Lichý. „Skúšali sme aj prefabrikáty, ale od nich sme prešli k odlievaniu betónu priamo na mieste. Stavba mala byť pôvodne farebnejšia, ale keď sme vybetónovali spodok a vlnovky, zistili sme, že pôsobia veľmi expresívne. Je pravda, že v porovnaní s vizualizáciami sme konzervatívnejší – zostali sme v bielej a betónovosivom odtieni, ale určite to bol posun k lepšiemu. S týmto názorom sa stretávame nielen medzi klientmi, ale aj architektmi.“

Sebavedomá mestská vila

K zaujímavostiam projektu tiež patrí, že tvorcovia sa vlastne vrátili na miesto činu po 15 rokoch. Vtedy od nich vznikol na neďalekej Vlčkovej ulici menší projekt Vista Residence. Typickou črtou architektonického ateliéru Šebo Lichý je neustále hľadanie inovatívnych postupov, pričom veľmi často zapájajú do tvorby aj samotných klientov, ktorí si môžu podstatne meniť dispozície bytov. Pri Sokolskej Residence to bolo odlišné. „Tu sme vstupovali do danej urbanistickej štruktúry, boli sme zviazaní predchádzajúcim projektom, hmotou, čiže možnosť flexibility bola podstatne menšia,“ vysvetľuje Tomáš Šebo. „Na fasáde sme klientom na rozdiel od Nového hája nedovolili meniť nič. Nejaké menšie úpravy sa síce uskutočnili v interiéri, ale tie smerovali k spájaniu alebo rozdeľovaniu bytov. Flexibilita sa nedá použiť na hocijakom projekte.“

Bez kompromisov

Popri náročnej výstavbe vo svahovitom teréne predĺžili výstavbu bytového objektu Sokolská Residence aj problémy s prvotným generálnym dodávateľom. „Hoci sme s ním mali dobré skúsenosti z projektu Nový háj, teraz vlastne odišiel počas výstavby, lebo nezvládol situáciu na stavebnom trhu. Po výmene sme to riešili cez vlastný Construction management, ktorý sa personálne vyskladal z pôvodných technických a stavebných dozorov a aj z kolegov z ITB. Podarilo sa nám udržať si všetkých dôležitých dodávateľov a stavbu sme mohli dokončiť. Bolo to náročné, ale nechceli sme robiť kompromisy v kvalite. Tlačili sme na dodávateľov, aby klienti neutrpeli žiadnu ujmu. Nakoniec sa všetko dobre skončilo a určite to bolo príjemné spestrenie našej tvorby, keď sme si popri ekonomickejších projektoch mohli zrealizovať aj takýto luxusnejší objekt.“

Text: Ľudovít Petránksy, Foto: Miro Pochyba

Kompletný článok si prečítajte kliknutím na odkaz nižšie.

Článok bol vydaný v časopise ASB.