Dve komentované prehliadky raketovej základne, ako súčasť spoznávania „genius loci“ Devínskej Kobyly, nám poskytli množstvo informácií. A tak sa aj čitatelia nášho blogu, môžu od vlastivedného sprievodcu Bratislavou, Ivora Švihrana, dozvedieť viac o území, ktorého úprava je cieľom našej ideovej súťaže pre študentov architektúry.

História turizmu a prírodné bohatstvo Devínskej Kobyly

Devínska Kobyla bola osídlená od najstarších čias. Po vzniku Uhorska sa postupne osídlenie z hôr sťahuje do podhoria a oblasť zarastá súvislým lesom, ktorý pretínajú vozové, lesnícke a pútnické cesty. Najvýznamnejším bodom bola Biela studnička, k cestám patrili Stredná cesta (Mittler Weg), Biela cesta (Weisser Weg), Mariánska cesta a vozová cesta cez Švamperky.

Po tereziánskych a najmä jozefínskych reformách sa v okolí Bratislavy začína prvýkrát rozvíjať rekreácia v prímestskej krajine, vznikajú prvé verejné rozhľadne, altánky, výletné hostince (Sans Sousi, Mierová búda, Slamená búda…). V prvom rade sa rozvíja oblasť Bratislavských vŕškov, neskôr Mlynská dolina a až následne vzdialenejšia Devínska Kobyla. Sľubný rozvoj turizmu v medzivojnovom období zastaví v roku 1938 nemecká okupácia a po roku 1948 komunistický prevrat. Snaha o vznik Bratislavského lesného parku po roku 1972 naráža na limity komunistickej bezpečnosti v oblasti pohraničia. Po roku 1990 zaniká v pôvodnej podobe Bratislavský lesný park a väčšina pozemkov prechádza do správy Štátnych lesov, čo znamená zánik prakticky všetkého už osadeného mobiliáru (koše, lavičky, tabule a altánky).

V roku 1964 bola na území Devínskej Kobyly na rozlohe 28 hektárov vyhlásená Štátna prírodná rezervácia Devínska Kobyla, aby ochránila jediný veľkoplošný biotop na Slovensku s teplomilných a suchomilných rastlín a zvláštnych spoločenstiev fauny. Rezervácia bola v roku 1976 zahrnutá do Chránennej krajinnej oblasti Malé Karpaty. Na Devínskej Kobyle sa strieda žulové (východná časť) a piesčité (západná časť) podložie s pásmami kremencov o oblasti vrcholu masívu, čo výrazne ovplyvňuje faunu, flóry aj využitie krajiny. Medzi najvýznamnejšie chránené druhy rastlín patria drieň, poniklec obyčajný veľkolistý, poniklec lúčný černastý, hlaváčik jarný, jaseň mannový, kosatec nízky, veternica lesná, višňa mahalebka, jazýčkovec kozí, jasenec biely, kavyľ Ivanov, kavyľ pôvabný galský, klinček peristý Lumnitzerov, klokoč perovitý, zimozeleň bylinný, zimozeleň menší, vemenník dvojlistý, sinokvet mäkký, zlatá brada južná, ľalia zlatohlavá a chrispora útla. Medzi najvýznamnejšie chránené živočíšne druhy patria viaceré druhy ulitníkov (pásikovec), článkonožcov, vzdušnicovcov (stonožky a mnohonožky), hmyzu (najmä kobylky a modlivky), motýľov (pestroň vlkovcový), chrobákov (roháč obyčajný, májka a mravcolev), plazy (slupúch, rosnička, ropucha a salamandra) a iné stavovce (ďateľ, jež, diviak, srnce a iné).

  1.  zastávka: Dúbravská Hlavica – Lamenice

Územie sedla Lamenice, turistickou značkou dnes nesprávne označené ako Dúbravská Hlavica, podľa vzdialeného vrcholu (pôvodne nemecky Klein-Kogel, teda doslova Malá Kobyla), tvorí nástupný priestor Devínskej Kobyly a najdôležitejšiu križovatku turistických a cykloturistických ciest. Pôvodne v týchto miestach viacero starých vozových a pútnických ciest križovalo horské sedlo, ktorého názov chorvátskeho pôvodu odkazuje na “lámanie” sa chotára a terénu z dúbravskej na devínsku stranu.

V období sedemdesiatych rokov tadiaľto bola vybudovaná takzvaná Vojenská cesta z Dúbravky ako prístup do raketovej základne. V susedstve vzniklo školiace stredisko armády, ktoré neskôr slúžilo ako hotel, televízne štúdio, kláštor a nakoniec ako dom seniorov. Vedľa neho vzniká prvý zvierací cintorín Bratislavy. V okolí vrcholu Dúbravskej Hlavice nájdete aj viacero bunkrov (kaverien) z obdobia Prvej svetovej vojny.

  1. zastávka: Dúbravská studnička

Prítomnosť vody bola vždy neodmysliteľná pre pobyt človeka v krajine. Studničky a pramene sa nachádzali napríklad pri starých pútnických cestách, ich popularita stúpala napríklad počas epidémii. S rozvojom moderného cestovného ruchu boli studničky zvádzané do nových kamenných a betónových prameňov a nádrží, aby sa zvýšila nezávadnosť vody. Pri mnohých sa vykonáva pravidelná kontrola pitnosti. Pôvodná Dúbravská studňa má pravdepodobne stredoveký pôvod a vytekala spod starého stromu. Spolu s Bielou studničkou sa mali stať v 13. storočí útočiskom českých přemyslovských vojsk po prehre na Moravskom poli. Počas úpravy bol prameň odklonený o niekoľko metrov ďalej do betónového výpustu.

V susedstve Dúbravskej studničky sa nachádzalo veľkomoravské hradisko. Ďalšie sa nachádzali v blízkom okolí (Sandberg, Nad lomom, Štokeravská vápenka, Švábsky vrch a Breh).

  1. zastávka: Biele skaly a Fuchsov lom

Pravdepodobne v druhej polovici devätnásteho storočia vznikol na severovýchodnej strane Devínskej Kobyly vápencový kameňolom zvaný Fuchsov lom, ktorý sa však, zrejme aj pre ťažkú dostupnosť, ďalej nerozširoval. Na okolí sa nachádzajú viaceré podobné lomy (Starý a nový devínsky kameňolom, Weitov lom, Srdce, Malé srdce a Štokeravská vápenka). Od medzivojnového obdobia začal opustený a odľahlý lom slúžiť na trampské stretnutia (osady Beduíni, Tuláci, Parta veselých, Texas…), ktorý tu zriadili a pravidelne obnovujú pamätné totemy. Miesto bolo skryté aj pred prenasledovaním trampského hnutia počas socializmu. V susedstve sa nachádza studnička Pod Kobylou a skalný útvar Psie skaly.

  1. zastávka: Malá a Hrubá studnička – Hlboká dráha

Priestor pod vrcholom Devínskej Kobyly bol miestom, kde sa stretávajú chotáre (katastrálne územia Devína, Devínskej Novej Vsi a Dúbravky) a viaceré vozové cesty. V hornej časti údolia Hlboká dráha, ktoré smeruje do Devínskej Novej Vsi sa nachádzali dva pramene, ktoré dali názov aj susedným honom. Malá a Hrubá (vo význame “veľká”) studnička boli zničené v sedemdesiatych rokoch pri snahe odkloniť spred vstupu do raketovej základne cestovný ruch. Pozostatky Malej studničky sú viditeľné dodnes, Hrubá studnička bola zlikvidovaná výstavbou komunikácií v areáli základne.

  1. zastávka: Vrchol Devínskej Kobyly

Vrchol Devínskej Kobyly je s nadmorskou výškou 514 najvyšším bodom Bratislavy a od nepamäti má strategickú polohu, vzhľadom na panoramatický rozhľad do krajiny. V oblasti sa našli praveké nálezy, ale aj z obdobia Rímskej ríše, keďže neďaleko sa nachádza rímska Vila Rustica. Neskôr tu vzniklo veľkomoravské hradisko. Po vzniku sídiel v podhorí (Devín, Dúbravka, Lamač, Devínska Nová Ves a nakoniec Karlova Ves) zostal vrchol Devínskej Kobyly bez osídlenia. S rozvojom turizmu v priebehu 19. storočia sa z nej postupne stával obľúbený turistický bod, čo vyvrcholilo vznikom útuľne poniže vrcholu. Je možné, že už skoršom období sa tu nachádzala drevená rozhľadňa.

V období budovania Železnej opony od päťdesiatych rokov začal byť turizmus v oblasti Devínskej Kobyly tŕňom v oku komunistickej moci, ktorá tu prostredníctvom ŠtB ničila turistické zariadenia a odkláňala turistické cesty. V sedemdesiatych rokoch sa rozhodlo o výstavbe raketovej základne na severnej strane vrcholu kopca, čo znamenalo úplné uzavretie tejto oblasti.

  1.  zastávka: Raketová základňa

V rokoch 1979-1983 bola vybudovaná raketová základňa RTH na Devínskej Kobyle. Základňa bola od roku 1983 súčasťou siete protilietadlových raketových základní na ochranu Bratislavy (BA-Rusovce, Dunajská Lužná, Lozorno, Most pri Bratislave, Rohovce, Senec, Stupava, Šenkvice), ktorá bola súčasťou 186. protilietadlovej raketovej brigády Československej ľudovej armády. Základňa sa skladala z 21 objektov (ubytovacia budova, strážnica, elektrorozvodňa, budova autoparku, sklad pohonných hmôt, garáže, sklad materiálu, úkryt pre techniku 1 a 2, pracovisko technickej obsluhy rakiet (raketové silo) 1 a 2, zdvojený úkryt, prečerpávacia stanica, skladovacia budova, úkryt ženijného typu 1 a 2, zodolnené veliteľské stanovište (trojité silo), pozorovateľňa, budova skrátenej, úkryt pre rádiolokátor, odpaľovacie rampy a ihrisko). V základni sa nachádzalo 16 sovietskych rakiet typu S-125 Neva. Viaceré náležitosti základne a pôsobenie sovietskej armády v nej, nie sú dodnes objasnené. Od roku 1989 stratila základňa základnú funkciu obrany pred štátmi NATO. Po ukončení vojenskej okupácie Československa v roku 1991 význam ďalej upadal. V roku 1997 bola základňa presťahovaná do Mostu pri Bratislave a v roku 2003, rok pred vstupom do NATO, definitívne zrušená.

  1.  zastávka: Vyhliadková veža

Po skončení stráženia areálu Ozbrojenými silami Slovenskej republiky objekty rýchlo schátrali a areál bol rozkradnutý. Po roku 2010 sa čoraz hlasnejšie hovorilo o výstavbe rozhľadne na Devínskej Kobyle, pričom sa najďalej dostal projekt ateliéru Architekt Šebo Lichý v roku 2018. Výstavba sa začala v roku 2020 firmou Ingsteel a v rovnakom roku bola veža aj slávnostne otvorená. Veľmi rýchlo sa stala jednou z najnavštevovanejších atrakcií Bratislavy, k čomu dopomohli opatrenia počas pandémie a vôľa spoznávať tak aspoň svoje okolie. Vedľa rozhľadne pribúda počas sezóny aj mobilný bufet. Hoci sa veža nachádza v mestskej časti Devín, jej investorom bola susedná mestská časť Devínska Nová Ves a spoločnosť ITB Development.

  1. zastávka: Pod Kobylou – útulňa

Keďže bol v minulosti vrchol Devínskej Kobyly zalesnený a kvôli tvaru neposkytoval dostatočné podmienky na rozhľad, na západnom výčnelku (odpočinku) vrcholu Devínskej Kobyly sa oddávna nachádzalo vyhliadkové miesto v smere na Rakúsko a sútok Dunaja a Moravy, v prípade dobrého počasia je tu dobre rozoznateľná aj Viedeň a Viedenský les.

V roku 1919 máme na tomto mieste prvýkrát doloženú existenciu drevenej útulne, ktorú na tomto mieste vybudoval nemecký turistický spolok patriaci pod Karpathenverein. Už v tridsiatych rokoch sa v okolí založili viaceré trampské osady. V rokoch nemeckej okupácie 1938-1945 bol turizmus na Kobyle obmedzený a pôvodná útuľňa bola pravdepodobne zničená. V roku 1947 bola postavená s pomocou bratislavských trampov nová útuľňa. Od roku 1950 začali príslušníci Štátnej bezpečnosti (ŠtB) prenasledovať trumpské hnutie a chata bola viackrát zámerne poškodená. Pravdepodobne v šesťdesiatych rokoch vyhorela a nebola viac obnovená, pričom jej základy sú viditeľné dodnes.

S vrcholom Kobyly útulňu spájala stará úvozná cesta, pôvodná červená turistická cesta, ktorá bola od konca sedemdesiatych rokov násilne odklonená mimo vrchol, no dodnes je v teréne dobre viditeľná. Cesta od Devína vedie po príkrom kamenistom svahu, kde sa vynie esíčkovitá turistická cesta. V minulosti sa ňou zásobovala útulňa s pomocou zvieracej sily (somár a pes).

  1. zastávka: Kovačička – Úzky les

Staré úvozné aj turistické cesty sa viackrát, najmä po druhej svetovej vojne odkláňali, často násilne z politicko-bezpečnostných dôvodov, mnohé sú však viditeľné v teréne dodnes. V oblasti prameňa Kovačička, ktorý napája Devínsky potok, sa v minulosti nachádzala horná hranica devínskych vinohradov. Najmä po nemeckej kolonizácií v 13. storočí prišli na naše územie moderné spôsoby pestovania viniča, hoci ho tu poznali už za rímskej ríše. Vinárstvo upadlo na konci 19. storočia, keď ho zasiahla epidémia fyloxéry, po ktorej mnohé vinohradníci začali pestovať ríbezle a vyrábať z nich ovocné víno.

Dodnes toponýmia (chotárne názvy) vinohradov odkazuje na nemeckú tradíciu (Šmoly, Špirchle, Grefty, Lozlinky, Poderajzy…), do chotára však od polovice 16. storočia prenikala kolonizácia Chorvátov, preto mnohé chotárne názvy majú aj chorvátsky pôvod (Kovačička, Dražice, Hrnčarica, Lamenice, Škarica…).

Na okolí sa nachádzajú viaceré okrasné stromy, vrátane chránenej Devínskej oskoruše. Pravdepodobne v období Druhej svetovej vojny tu boli vysadené ihličnaté stromy, ktoré mali podporiť nemecký (alpský) charakter Devína.

  1. zastávka: Červený kríž

Jedným z najstarších motívov na vznik cestovného ruchu bolo pútnictvo, ktoré sa na našom území rozvíjalo po roku 1000. Na okraji Bratislavy sa nachádzalo najvýznamnejšie pútnické miesto Uhorska a jedno z najvýznamnejších v Európe. Pútnické cesty do Marianky (Mariatálu) sa zbiehali z celej krajiny. Pútnická cesta od Devína bola lemovaná viacerými sakrálnymi stavbami (kríže, božie muky, kaplnky, skriňové kaplnky) a prechádzala okolo Kaplnky Ružencovej panny Márie v Dúbravke, ktorej sa prikladala zázračná moc. Viaceré z nich, vrátane devínskeho Červeného kríža, boli okolo roku 1960 počas komunistickej čistky zničené, dodnes však ich názvy zostali v mapách.Na okolí sa nachádzajú aj viaceré diela landartu (Špirála, Lantisov hrad…).

Územie Devínskej Kobyly bolo dlho skrytým bohatstvom na rozhraní troch mestských častí a s výhľadom do troch krajín. Vyhliadková veža pomohla odhaliť jeho potenciál, ktorý veríme, aj vďaka našej súťaži dostane možnosť rozvinúť sa z idey do skutočnosti.