ASL logo

 

 

Architektonický princíp: šikmé mesto

Začiatkom šesťdesiatych rokov Claude Parent a Paul Virilio publikovali svoju teóriu svahového mesta The Function of the Oblique (Funkcia šikmosti). Ich klopené územia chceli stimulovať a podnecovať ľudské sociálne aktivity Videli mesto ako symboliku všetkých ľudských civilizácií a charakterizovali hnutie cez okruhy a obvody podobné ľudským obydliam. Pre nich „funkcia šikmosti“ bola nástrojom, ktorá by mohla unifikovať fyzický pohyb jeho obyvateľov, pretože ich pohyb by bol zrazu jednoduchší v extenzívnych, kontinuálnych priestoroch. Skúmanie „Architektonického princípu“ predpovedalo záujem dnešných architektov, ktorí skúmajú záhybové formy integrujúce stavebnú a prírodnú krajinu a používajú digitálne nástroje na kreovanie architektúr, ktoré sú v interaktívnom vzťahu s jej obyvateľmi. Zároveň mnohé práce Parenta a Virilia boli predchodcami neskorších experimentov uvádzaných pod spoločnou vlajkou dekonštruktivizmu.

 

Viedenské kódy

Aj napriek tomu, že recenzovaný polyfunkčný bytový komplex Olive z produkcie architektov Tomáša Šeba, Igora Lichého a Martina Hraška stopercentne nenapĺňa ambície architektonického princípu šikmého mesta, ktoré by mohli vychádzať z daností riešeného územia, táto realizácia je novým príspevkom súčasnej architektonickej produkcie „Šikmého mesta“ v architektonickom portfóliu Bratislavy. Je (ne)nápadným prekvapením, otvára v bratislavskej architektúre zabudnuté témy terás, kopca, dvorov, schodov, predzáhradiek, (a)symetrie, parteru… Dom / mesto / dvor (Hof), akoby k nám doputoval architektonický slovník z neďalekej Viedne, terasáč / zikkurat / typový dom oživujúci témy „novej urbanity komplexných štruktúr“ šesťdesiatych rokov, zlatých rokov nielen viedenskej, ale už aj bratislavskej architektúry Typológia síce nie objavná a novodobá, zakódovaná v Loos- Wittgensteinovej estetike a neskôr už aj v Svetko-Dedečkovej alebo Hufnagl-Gluckovej architektúre. Mestská štruktúra komplexu budov Novej Viedne, sociálno-demokratického mesta plánovaného v dvadsiatych rokoch 20. storočia a ambicióznych štruktúr neskorej moderny šesťdesiatych rokov povojnových metropol Viedne a Bratislavy na obidvoch stranách „železnej opony“.

 

Olive Hof

Reumann Hof (Hubert Gessner), Herwegh Hof, Julius Popp Hof, Matteotti Hof (Heinrich Schmid, Hermann Aichinger), Franz Domes Hof (Peter Behrens) až po slávny Karl Marx Hof (Karl Ehn) môžu niektorými svojimi znakmi pripomínať paralely so súčasným bratislavským ITB Olive. Osadenie na frekventovanom kramárskom „gürtli“ – Stromovej ulici – sa historicky opakuje s rozvojom Margaretengürtel, realizácie väčšiny viedenských „Hofov“ spred osemdesiatich rokov, keď Viedeň prežívala svoj rast porovnateľný so súčasnou omeškanou urbanizáciou Bratislavy (v porovnaní s okolitými veľkomestami bývalého Rakúsko-Uhorska). Aj keď bratislavský Olive „Hof“ nemá charakter blokovej zástavby ako jeho o desať rokov starší sused (Moravčík – Šujan), ktorý bol prvým porevolučným impulzom urbánneho zahusťovania rozvoľnenej zástavby Kramárov – zeleného kopcovitého predmestia -, predsa len svojím južným portálom otvoreným do „gürtla“ Stromovej ulice podvedome referuje na formálne znaky viedenských mestských domov „Hofov“ – prierazy, symetria, dvojtvarosť, vrstevnatosť, plánovosť a transparencia.

 

Privátno-verejné záhradky, verejno-privátne schody-chodníky, privátne terasy a verejné arkády

Viac však ako len estetická identifikácia „novej adresy“ na Kramároch (prieraz schodov ku kostolu, „zikkuratová“ stupňovitosť, kompozícia dvoch symetricko-asymetrických hmôt), polyfunkčný bytový dom Olive rehabilituje všeobecne zabúdaný a neriešený verejný priestor rôznorodými (aj protichodnými) formami, tak ako ich riešili aj „revolučné“ šesťdesiate roky. Zdvojená, opakovaná repetícia dvojitých hranolov sa vtipne a absolútne vyrovnáva s obtiažnym pozemkom na hrane stavebnej realizovateľnosti. Dve vertikálne „dvojveže“ sú v obidvoch rezoch, priečnom aj pozdĺžnom, rozvoľnené vzhľadom ku komplikovanému terénu. Prostriedkom sú prvky architektúry verejného priestoru – terasy a predzáhradky, bonusy bývania v priamej konfrontácii s verejným priestorom chodníka / schodov v našich podmienkach zatiaľ neoverené, na západe však veľmi žiadané priestory. Terasové záhrady rezidenčných viedenských komplexov Alt Erlaa (Harry Glück 1968) alebo Am Schöpfwerk (Viktor Hufnagl 1967) sú tými najlepšími prototypmi, aké náš región pozná, a bratislavský Olive v nich pokračuje. Schody so stromami, lavičkami a štruktúrovanými povrchmi môžu byť citáciou strmých ulíc bratislavského Podhradia alebo zabudnutého prepojenia Palisád s električkovým tunelom pod bratislavským Hradom. A napokon dvojposchodový parter s arkádou s kónickými stĺpmi môže byť krásnym odkazom na progresívne sídlisko kolektívu Štefana Svetka na bývalej ulici Februárového víťazstva (1958).

 

Lombard street, Montmartre, Baixa, Olive… Les Turbosites

San Francisco, Lisabon, Paríž, Praha a napokon aj Bratislava patria medzi mestá západného sveta postavené na úbočiach svahov. Charakterizuje ich čiastočná alebo totálna urbánna vrstevnicová topografia. Na rozdiel od prirodzene rastúcej a pomalej okupácie dramatických terénov historických mediteránnych miest ako Urbino, Sienna, Mykonos, exotického rádžastánskeho Jodhpuru alebo juhoamerických favelas Ria de Janeiro, novodobý ortogonálny urbanizmus môžeme v západnej kultúre mapovať od prvých radikálnych plánov celých mestských štruktúr na Sicílii. Mestá „sicílskeho baroka“ Noto, Ragusa alebo Catania, pretvorené po sérii zemetrasení a erupcií Etny na konci 1 7. storočia benátskym architektom a teoretikom Vincenzom Scamozzim, ktorý vytvoril pravouhlý „pattern“, neskôr známy nielen zo Spielbergovej filmovej prvotiny, kde naháňajúce sa policajné autá „objavili“ sanfranciskú Lombard street, ale aj romantických filmov „novej francúzskej vlny“, kde paralelné ulice sú vo vertikálnych vrstvách prepojené „hrajúcimi“ výťahmi, zubačkami alebo schodmi v lisabonskej Baixi alebo na Montmartri. Pražské štvrte Žižkov a Vinohrady alebo aj bratislavské Palisády sú takisto takýmito prototypmi „šikmej“ urbanity, ktorá môže inšpirovať a prinášať nové riešenia. Nielen v zmysle už známej a etablovanej estetiky modernistickej architektúry 20. storočia, ale aj súčasnými architektmi provokovaného a otváraného staro-nového Parent-Viriliovho manifestu. Architektonické výzvy typu projektu Olive na Kramároch by mohli byť ideálnym pokusom na posun od „rehabilitácie“ modernistických kódov ku „generovaniu“ nových princípov. Recenzované „Šikmé mesto Olive“ by mohlo byť začiatkom nového pokusu, ďalej než len Viriliov už starý návrh Les Turbosites (1965).

 

Kompletný článok si prečítajte tu.